Deti potrebujú hranice

            Na prvý pohľad  sa nám môže zdať, že hranice sú na to, aby nás limitovali. Tieto limity nás však okrem obmedzovania aj ochraňujú. Pohľad na hranice ako ochranný prvok by si mali osvojiť všetci rodičia, učitelia a iní dospeláci podieľajúci sa na výchove našich ratolestí. Zábradlie na jednej strane dieťa limituje, na druhej strane ho chráni pred pádom zo schodiska; poistka na zásuvke dieťaťu bráni otvoriť ju, súčasne ho chráni pred ostrým nožom. Rovnako aj hranice, resp. pravidlá, dieťa učia, čo smie a nesmie robiť a súčasne mu pomáhajú cítiť sa a byť v bezpečí, získať správne návyky a oboznámiť sa so zásadami, ktoré mu pomôžu úspešne sa začleniť do spoločnosti či už v materskej škole, základnej škole a neskôr vo svojom živote.

            Deti sa správajú občas neznesiteľne –  robia zle, ničia veci, kričia, frflú, vydierajú… Takýmto správaním nás dospelých často ženú do úzkych. To všetko zažívame denne a nevieme, čo s tým. Keď sú starší, dokážu robiť aj horšie veci – ubližujú, pijú, fajčia, nadávajú, bijú sa a pod. Zlomovou vecou vo výchove je pristupovať k nim s rešpektom, rozprávať sa s nimi,  počúvať ich, chápať ich, tráviť s nimi čas a dať im pocítiť, že sú milované a že nám na nich naozaj záleží. A práve rodičia hrajú hlavnú úlohu vo výchove svojho dieťaťa. Výchova znamená tréning.  Je to vytrvalá a dôsledná snaha viesť dieťa od detského veku k dospelosti. Cieľom je, aby dieťa dosiahlo stupeň zrelosti, ktorý mu jedného dňa umožní fungovať ako zodpovednému členovi spoločnosti. Bábätká nie sú schopné  rozhodnúť sa, ako budú žiť. Bez pravidiel, ktoré stanovia rodičia, by dieťa do dospelosti jednoducho neprežilo. Napr.  rodičia ho musia naučiť, že niektoré veci sa nechytajú, jedlo sa nehádže na zem, vlasy rodičov ani súrodenca sa neťahajú, v aute musí byť pripútané v autosedačke,  každý večer ho čaká kúpanie, či sa mu to páči alebo nie a pod.

            Z obdobia raného detstva, ktoré vyžaduje absolútne ovládanie dieťaťa, sa rodičia následne presúvajú do obdobia trvajúceho takmer desať rokov, kedy dieťa vedú k nadobudnutiu prijateľného stupňa sebadisciplíny. Túto cestu k zrelosti musí podstúpiť každé dieťa a každý rodič musí k tomuto procesu zaujať postoj zodpovednosti.  Je to veľmi úctyhodná úloha, ktorá vyžaduje múdrosť, predstavivosť, trpezlivosť a veľké množstvo lásky. Aby boli rodičia vo výchove úspešní, musia udržiavať emocionálnu nádrž svojho dieťaťa plnú lásky. Vychovávať bez lásky je ako používať stroj bez oleja. Chvíľu bude stroj fungovať, no potom sa vážne poškodí.

            V praxi sledujeme, že v súčasnej dobe sú deti, ktoré majú hranice nastavené a dodržiavajú (rešpektujú) ich. Čoraz viac však pribúda takých detí, ktoré žijú bez hraníc a pravidiel, čo má veľmi negatívny vplyv na ich správanie a fungovanie v spoločnosti. Niektorí rodičia zastávajú názor, že láska k dieťaťu sa prejavuje prísnosťou, trestami a odmenami. Iní zas, že deti ani vychovávať príliš netreba, stačí ich len nechať, nech si kvitnú a rozvíjajú sa. V podstate sa tieto názory lámu na jednej veci a tou je problém hraníc. V tomto bode prichádzame k najväčšiemu omylu vo výchove, ktorý spočíva v tvárení sa, že v otázke hraníc existujú len dva prístupy:

• hranice treba a vymáhame ich cez tresty a odmeny (deti tým skorumpujeme, narušíme ich sebaúctu, náš vzájomný vzťah a spôsobíme traumy)
• hranice netreba a teda nevymáhame (deti zdivejú, budú rozmaznané, egoistické a keď budú v puberte, tak nám už nepomôže nič L)

A pritom existuje ešte ďalší prístup a to:

• hranice sú potrebné až nevyhnutné, musia byť pevne stanovené, ale na ich vymáhanie používame prostriedky ako lásku, empatiu, pochopenie, porozumenie, vzťah a rešpekt.

Práve rešpektujúca výchova vedie k tomu, čo si želajú azda všetci rodičia – že z dieťaťa vyrastie slušný a zodpovedný človek. Rešpekt očarí. Zvlášť ak ho človek v detstve nezažíval. Ak mu boli hranice zadávané štýlom „Nerob!“, „Nebehaj!“, „Povedal som a viac neopakujem!“ a do toho krik, hrozby či jedna za ucho, tak takýto človek môže mať hranice podvedome spojené s veľmi nepríjemnými pocitmi a zážitkami. A to je niečo, čomu by sa chcel každý rodič pri výchove vlastného dieťaťa vyhnúť. Potom to v praxi vyzerá tak, že povoľuje hranice (dovolí dieťaťu jesť aj v obývačke, pozerať dlhšie TV, ….) lebo chce, aby sa jeho dieťa cítilo príjemne. Tu však nejde o rešpekt ale skôr vyhýbanie sa situáciám, pri ktorých treba trvať na pravidle. Preto je veľmi dôležité si uvedomiť, že pri rešpektujúcom prístupe je úlohou rodiča učiť dieťa, ako funguje svet, ako sa správať k sebe i k druhým. Ak túto svoju úlohu rodič nesplní, dieťa začne narážať na problémy v škôlke, v škole, v manželstve, v práci.

            Existuje viac typov hraníc. Niektoré sú rovnako platné pre všetkých a iné sú individuálne. Každá rodina má svoju vlastnú rodinnú kultúru. Základom je, že hranica má ostať vždy rovnaká (samozrejme s ohľadom na vek dieťaťa, hranice je potrebné v istých vekových obdobiach prehodnocovať). Ide skôr o to aby sme neustupovali zo stanovených hraníc, lebo sme unavení, ustúpime aby sme mali pokoj alebo som tri noci nespal/a a pod., inak má dieťa z toho zmätok alebo vníma možnosť pravidlo „obísť“.

Je veľmi dôležité ísť dieťaťu príkladom. Dieťa sa niečo dobre naučí vtedy, keď ho opakovane rovnako sprevádzame situáciami a pestujeme tak zručnosti a návyky: „Takto sa ukladajú topánky, takto sa umýva riad, tam majú byť uložené hračky,…“.  A samozrejme, nestačí to povedať či ukázať iba raz J. Pri učení je dobré držať sa takej postupnosti, že najskôr robíme veci my a deti sa pozerajú, potom s nimi a až neskôr, keď to už vedia, to môžeme nechať na ne samotné.

Jeden z najväčších problémov dnešných detí je, že žijú takpovediac v čarovnom svete, v ktorom sú špinavé veci v koši na prádlo, rozhádzané hračky sú ráno na svojom mieste, čerstvé pečivo je každý deň v chlebníku a pod. A potom sú rodičia z toho na nervy, sú frustrovaní, už majú toho dosť a myslia si, že ich deti sú nevďačné. Zamyslime sa, či je to skutočne nevďačnosť. Jednoducho ich to ešte nikto nenaučil. Roky to robíme za dieťa a nie spolu s ním a zrazu od nich chceme aby si sami upratali izbu a ony nevedia, ako to majú urobiť. Upratanú izbu majú deti, ktoré to robia a teda učia sa to robiť od mala malička…

Tu je zopár tipov, pomocou ktorých môžete vytvoriť rodinnú atmosféru založenú na rešpektovaní stanovených hraníc:

• Ako rodičia musíte pochopiť rozdiel medzi disciplínou a trestom. Pri treste je miera komunikácie medzi dieťaťom a rodičom len veľmi malá alebo žiadna. Pri disciplíne je komunikácia priama a otvorená, a preto sa jej ako rodičia nikdy nevyhýbajte.
• Buďte pevní, ale milujúci. Pravidlá a následky musia byť komunikované s láskou a porozumením.
• Rozprávajte sa o dôsledkoch, ktoré nastanú pri porušení pravidiel a prekročení hraníc. Tie musia byť zadefinované jasne a zrozumiteľne.
• Dieťa nemá dodržiavať pravidlá iba zo strachu pred tým, čo ho čaká, ak ich poruší. Cieľom je, aby v nich videlo hlbší význam, ktorý mu má pomôcť fungovať v rodine aj mimo nej.
• Majte kontrolu nad svojimi emóciami. Ak cítite hnev a zlosť, zhlboka sa nadýchnite, dajte si chvíľu pauzu a až potom s dieťaťom komunikujte danú situáciu. Deti zrkadlia vašu aktuálnu emóciu, a ak cítite hnev a zlosť, môžu reagovať podobne ako vy.
• Pri starších deťoch môžete vyskúšať, aby stanovili aj ony svoje hranice a pravidlá. Dávate im tak do rúk silný zážitok, že určenie hranice nie je len nástroj moci, ale spája sa s pocitom, že je človek rešpektovaný a vďaka nej má silu vyhnúť sa nepríjemnej situácii.
• Vytrvajte v nastavení pravidiel a hraníc za každých okolností.

      Povedzme si na rovinu, že dodržať posledný bod stojí nás rodičov občas nadľudské sily. Pokusy detí posúvať hranice sú neustále a ich vytrvalosť je často ohromujúca. Je to vlastné ich povahe a zvedavosti. Ak hranice dodržíte, dávate tým dieťaťu najavo, že ste pevní, rozhodní, vytrvalí a teda hodní rešpektu. A preto Vám, milí rodičia, pri určovaní a dodržiavaní hraníc držíme palce a v prípade ťažkostí sme tu pre Vás u nás v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Tvrdošíne na Medvedzí, kontakt nájdete na našom webe www.centrumtvrdosin.sk.

Mgr. Denisa Šálková

sociálny pedagóg CPPPaP Tvrdošín Medvedzie

Použité zdroje: Kubíková S.:, Klub nerozbitných detí, Bratislava 2018

                          Chapman, G a Campbell R.:, Päť jazykov lásky pre deti, Porta libri 2015

                          Rogge J. U.:, Rodiče určují hranice, Portál 2010