Všetkých rodičov teší, keď sú ich deti zdravé, spokojné, šťastné a darí sa im. Chceme ich viesť cestou života tak, aby nezostali bez úplnej kontroly a zároveň, aby boli samostatné.

Aký prístup vo výchove detí volíme a čo im pomáha v osobnostnom raste?

Dôležitým aspektom výchovy zdravo rozvinutej osobnosti je povzbudzovanie. Je to tak veľmi dôležitá zložka výchovy, že jej nedostatok je považovaný za základnú príčinu neposlušnosti. Neposlušné dieťa je dieťa s nedostatkom povzbudenia. Tak ako rastlina potrebuje vodu, každé dieťa potrebuje neustále povzbudzovanie.

A čo robíme my? Namiesto toho, aby sme dovolili našim deťom vyskúšať si svoje sily, neustále ich konfrontujeme so svojimi predsudkami, našimi obavami a pochybnosťami o ich schopnostiach.

Keď nám chce dvojročné dieťa pomôcť upratať zo stola, rýchlo mu vychytíme tanier so slovami „Rozbiješ to!“. Zachránime tanier, no rozbijeme dôveru dieťaťa vo svoje klíčiace schopnosti. Tak to býva aj pri obliekaní, obúvaní či jedení. Už pri prvých pokusoch dieťa narobí neporiadok, zašpiní sa, radšej mu teda zoberieme lyžičku a nakŕmime ho sami. Deti sa pri svojich pokusoch získať uznanie a nájsť si svoje miesto v rodine takto stretávajú s neustálym odradzovaním. Tým často prispievame k strate odvahy dieťaťa a učíme ho bezmocnosti.

Čo nás k tomu vedie? Pochybujeme o schopnostiach dieťaťa? Bojíme sa, že nám niečo poškodí, rozbije? Je pre nás príliš pomalé? Chýba nám dôvera v schopnosti dieťaťa, neveríme v to, že naše dieťa to zvládne aj bez nás… Videli ste už dieťa žiariť radosťou, keď sa mu podarilo dokončiť prácu? Spolu s ním sme sa tešili aj my, jeho blízki. Každý blízki je v takejto chvíli šťastný a hrdý na výkon svojho dieťaťa.

Pre nás rodičov, starých rodičov a učiteľov je dôležité si uvedomiť, že každý „neúspech“ dieťaťa poukazuje len na nedostatok zručností a žiadnym spôsobom neovplyvňuje hodnotu dieťaťa. To znamená, že keď dieťa urobí nejakú chybu alebo sa mu niečo nevydarí, je potrebné aby sme sa vyvarovali slov alebo skutkov, ktoré by naznačovali, že ho považujeme za nedokonalé. Namiesto „Ty si ale nešikovný, daj urobím to radšej sama…“ by sme mohli povedať: „Mrzí ma, že tebe to nefunguje. Skús to ešte raz.“ Vykonaním nevydarenej činnosti za dieťa ho odrádzame a podporujeme nedostatok sebadôvery. Zvyčajne to dosiahneme aj svojimi vyjadreniami, ktorými dieťa nepriamo ponižujeme alebo naopak nadmerne ochraňujeme.

Dieťa, ktoré pochybuje o svojich schopnostiach, čoskoro začne pochybovať aj o svojej hodnote. Takto odrádzané dieťa už nebude hľadať spôsob ako byť užitočné. Skôr sa začne utiekať k neužitočnému a provokatívnemu správaniu. Presvedčené o tom, že je neschopné, rozhodne sa, že urobí niečo pre to, aby si ho všimli iným spôsobom. Byť vyfackaný je pre takéto dieťa lepšie, ako byť ignorovaný.

Jediným liekom je v tomto prípade povzbudzovanie. Povzbudzovanie v podobe poskytnutia možnosti zažiť si úspech a poskytnutia možnosti popasovať sa so situáciami a úlohami, ktoré sú o krôčik pred vývinovou úrovňou dieťaťa. Majme teda na pamäti, že každé dieťa potrebuje pomoc, aby si našlo svoje miesto prostredníctvom úspechov. Lásku k dieťaťu najlepšie prejavíme neustálym povzbudzovaním k samostatnosti. Povzbudzovanie poskytuje dieťaťu možnosť vyrásť na sebavedomú a zdravú osobnosť.

Spracované odbornými zamestnancami CPPPaP Tvrdošín

Zdroj: Rudolf Dreikurs